Chvála ticha
Prostredie v ktorom žijeme
Zdá sa, že postsocialistický človek prežíva krízu. Sociológovia hovoria o spoločenskej vyprázdnenosti, o úpadku kultúry a o „blbej“ nálade. Ešte aj my, ktorí sme prežili väčšiu časť života v socializme, považovali sme pád komunizmu za jednu z vrcholných chvíľ v našom živote, pristihujeme sa pri tom, že sa nás chytá nostalgia za „jednoduchšími časmi“. Samozrejme, sú to momenty chvíľkovej nepozornosti, ale otázky o tom, či sme chceli dosiahnuť to, čo teraz žijeme, sú na mieste. Zo všetkého najviac nám chýbala sloboda. Túžili sme po slobode pohybu, túžili sme po slobodnom prístupe k informáciam, po pluralitnom politickom systéme, po slobode zhromažďovania, po náboženských slobodách, akademických slobodách, po možnosti podnikať, po slobodnej umeleckej tvorbe, po otvorenej občianskej spoločnosti. Dnes musíme priznať, že všetko toto sme dosiahli a máme tieto slobody ukotvené v našom právnom systéme a takmer úplne uvedené do života a akceptované. Každý historik či politológ priznáva, že je to veľký úspech. Keď si k tomu pripočítame, že pri prevrate sme nikoho nezabili, nespustili sme žiadne masové pogromy, štát sme si rozdelili bez jedinej ozbrojenej zrážky či vzbury, a dokonca majetok sme si rozdelili na báze práce expertných skupín, dosiahli sme doteraz nepoznaný a pravdepodobne v budúcnosti ťažko opakovateľný vývoj. To nie je úspech, ale zázrak. Natíska sa teda otázka, prečo trpíme spoločenskou vyprázdnenosťou a pestujeme si svoju „blbú“ náladu. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že málokto si uvedomoval, keď túžil za slobodou a bojoval o ňu, že sloboda je len príležitosť. Sloboda sa však musí naplniť obsahom a treba za ňu prevziať aj zodpovednosť. Začíname však aj chápať, že o slobodu nás môže a chce pripraviť nielen politická totalita, ale aj príležitosti zneužívania slobody.
Nástrahy prostredia
Každý veľký spoločenský systém manipuluje so svojimi ľuďmi a snaží sa, aby čo najlepšie zapadali do štruktúry jeho fungovania. Za vlády komunistických režimov bolo dôležité zdôrazňovať kolektív a potláčať jedinca. Toto umožňovalo rozvíjať diktatúru, ktorá sa pomerne spoľahlivo starala o základné životné potreby, ale nestrpela kritiku, diskusiu alebo prílišnú osobnú zaangažovanosť. Naproti tomu „kultúra“ ekonomicky rozvinutých západoeurópskych demokracií, medzi ktorých sme sa zaradili, potrebuje mať zo svojho človeka predovšetkým spotrebiteľa. Tomuto sa prispôsobuje celý štýl života a tak aj takmer všetci žijeme. Dosahuje sa to tiež podnecovaním zlých vlastností, ktoré ležia na dne duše každého z nás. Výborný spotrebiteľ sa z nás stáva, keď uveríme tomu, že spokojnosť a šťastie dosiahneme až vtedy, keď sa budeme snažiť mať všetko to, čo sa nám predkladá pred oči, a čo ešte nemáme a „zaručene“ by sme to mali mať. Tento efekt sa znásobuje, ak sa do nás podarí naočkovať závisť a túžbu po nedosiahnutom. To nás motivuje k väčším výkonom, čo od nás vyžaduje stále viac času a energie na dosiahnutie pseudocieľa. Samozrejme, že je to úplne zhubná špirála.
Reklama slúži práve tomuto. Je to nebezpečné umenie obchodu s ilúziami a je trblietajúcim kamienkom v mozaike nášho spôsobu života. Reklama ťaží z toho, že nás má „predvarených“ hlukom a únavou všedného dňa a jeho starostí. Vstrebáva sa nám do vedomia i podvedomia doslova na každom kroku.
Strach. Ďalšou slabosťou, ktorú možno využiť na vytváranie konzumenta, sú výčitky svedomia, rôzne obavy a strachy. Jedným z najčastejších strachov, s ktorým kalkulujú stratégovia trhu, je strach o vlastné zdravie, ktoré je prirodzeným základným predpokladom pre plnohodnotný život. Preto niektorí z nás sú ochotní konzumovať obrovské množstvá tých zázračných preparátov, ktoré nám vraj zaručia zdravie, dlhovekosť, potenciu, duševnú sviežosť. Nikto nezaplatí reklamu a nikto nám nebude ponúkať províziu za zdravý životný štýl, bezmäsitú stravu, cvičenie jogy.
Ďalším bežným strachom je strach o to, čo bude, ak nebude tak, ako je. Správny spotrebiteľ však nemá problém, v poisťovniach a bankách si predsa môže kúpiť istotu budúceho šťastia. A teraz je už definitívne v pasci, lebo konečne sa veľkosť šťastia začína merať číslom zvaným výška konta.
Hluk, faktor, ktorým sa viac-menej dobrovoľne obklopujeme. Hluk však otupuje naše vnímanie, čo je dobrým predpokladom na nekritické prijímanie vnemov do podvedomia. Hluk nás otupuje, a tak sme manipulovateľnejší. Zvuková kulisa, ktorá nás obklopuje, nám pomáha aj v krátkych chvíľach nečinnosti vyvarovať sa uvažovania o zmysle toho, čo robíme a čím žijeme. Dokonca aj v kaviarňach sa na nás ustavične valí hlučná hudba, takže nás núti viesť nanajvýš rozhovory na úrovni tárania o nákupoch alebo výhodnosti životného poistenia.
Masmediálne informácie na nás denne vyvalia toľko negatívnych správ, že to nemôžeme v žiadnom prípade vnútorne spracovať. Prírodné katastrofy, vojnové konflikty, kriminálne činy, podvody, politická špina, tragické nehody. Ak by sme sa aj náhodou dozvedeli o dajakej dobročinnosti, tak tá je spravidla naviazaná na reklamu.
Chvála ticha
Po tomto všetkom ak ste nadobudli dojem, že jediné východisko je, aby ste sa utiekli do hôr alebo do trapistického kláštora, tak vás sklamem. Niežeby to nebolo vynikajúce riešenie, ale všeobecný recept na zachovanie osobnej slobody to nie je. Ja chcem iba chválorečiť tichu a to získaného i pomocou cesty jogy. Ticho vo vlastnom vnútri je cestou k sebauvedomeniu a k vytvoreniu si osobného vzťahu so svojou dušou, u veriaceho človeka s Bohom. Je ťažko pochopiteľné, ako my, ľudia, ktorí sme tak túžili po slobode, teraz v čase, keď by sme ju mali naplniť obsahom, pozeráme, ako sa rozmieňa na tisícoraké vnemy, ktoré udúšajú skutočné ciele.
Veriaci ľudia vedia, že Evanjelium na mnohých miestach vyzýva a upozorňuje, že máme byť pripravení, máme bedliť a bdieť. To neznamená len byť pripravený v ktorúkoľvek hodinu zomrieť, to znamená aj v každej chvíli konať a myslieť tak, že iba ja rozhodnem, aké sily a podnety ovládnu moje myslenie a konanie. Keď som spomenul smrť, tak si k nej neodpustím len veľmi krátku poznámku, smrť je výsmechom mnohých našich snažení a pokusov zaistiť sa po každej stránke. Preto ona do schémy konzumného a liberálneho spôsobu života vôbec nezapadá. Hlavne preto, že smrťou sa končí akákoľvek spotreba.. Preto obklopovať sa hlukom, povrchnými vnemami, haraburdami a namáhavo sa pokúšať o večnosť dočasnosti je pre človeka cestou opačným smerom. My potrebujeme ticho a ustavičnú sebareflexiu. Potrebujeme ticho, aby sme svoj život napĺňali zmysluplným obsahom. Treba sa nám skoncentrovať na to, aby sme uniesli svoju slobodu a splnili svoju úlohu. Ticho nám naozaj môže významne pomôcť na ceste od spotrebiteľa k slobodnému človeku.
Objavme silu ticha a všimnime si, že vyvrcholením intenzívnej a láskyplnej komunikácie je mlčanie v tichu (na rozdiel od známej “tichej domácnosti“, keď ticho je výsledkom hnevu). Ak má budovanie partnerského vzťahu normálny priebeh, tak vzťah prechádza etapami, keď spolu trávime voľný čas, najprv v partii, potom v kine, divadle, či na diskotéke, ale vzťah sa stane vtedy vážnym, keď spolu strávime dve hodiny v tichu a mlčaní. Aj v rodinách s deťmi sú veľmi zriedkavé chvíle intímneho ticha spojené so sviatočnými pocitmi a sú jednou z mála spomienok, ktoré sa nám zachovajú v pamäti do neskorého veku. Manželská láska i po zlatej svadbe zvyčajne celoživotne graduje a jej vyvrcholením sú celé hodiny spoločného mlčania. Niežeby si tí dvaja nemali čo povedať, ale oni už na to nepotrebujú slová, potrebujú už iba byť spolu.
Napokon nesmierne dôležité je byť v tichu so sebou samým. Neraz sa obklopujeme hlukom hlavne preto, aby sme sa „nestretli so sebou“. Máme so sebou nevyrovnané účty, a keby sme na seba narazili v tvrdej konfrontácii, boli by sme nútení niečo vo svojom živote zmeniť, alebo by sme mohli na seba úplne zanevrieť. Ak chceme usporiadať naše životy je ticho významným prostriedkom:
- na sebauvedomenie
- na zlepšenie a upevnenie vzájomných vzťahov so svojimi najbližšími
- na upevnenie a udržanie svojho duševného zdravia
- pri naplňovaní našej slobody
- pri hľadaní zmyslu života
- pri hľadaní zmyslu smrti.
V tichu nájdeme silu vnútorne spracovať to, čo nás obklopuje, čo sa na nás valí zo všetkých strán; čo nás vyčerpáva, trápi, zarmucuje, ale aj teší, nadchýna, motivuje a stimuluje kráčať ďalej. V tichu sa ľahšie staneme vnímavými pre potreby ľudí okolo nás, pre to, čím žijú naši najbližší. V neposlednom rade v tichu by sme ľahšie nachádzali vnútornú rovnováhu, ktorá je podmienkou všetkého ostatného. Ticho sa nekonzumuje, nepredáva, a preto naň nie sú reklamné kampane. Ale to si musí overiť každý sám.
Joga má návod, ako sa naučiť nájsť ticho. Joga je o tichu, je to základný axióm jogy na dosiahnutie cieľa pre sebapoznanie, pre rozvoj svojej osobnosti, pre ozdravenie tela i duše, pre objavenie tretej dimenzie človeka – svojho duchovného bytia. Ticho v joge nezískame len tým, že sa uzavrieme na cvičenie do tichej izby, určite to je potrebné, ale v prvom rade odpútaním sa od vnemov našich zmyslov, stíšením sa, zastavením myšlienkového víru a ponorením sa do hĺbky svojho vedomia, do hĺbky svojho JA. Dá sa to naučiť postupne od vnímania svojho tela a vedomého uvoľňovania svalov, cez uvedomenie si dychovej aktivity, až po koncentračné a meditačné techniky. Tieto všetky postupnosti možno prežiť v jedinej ásane. Ak sa naučíme takto „prežiť“ ásany a ostatné jogové cvičenia, potom pochopíme aj vyjadrenie – joga ako výraz duše, ako nazval svoj kurz učiteľ jogy z Nemecka Janko Karas.
Až v hĺbke tohto ticha, joga liečivo pôsobí na celú psychosomatiku človeka a pozitívne ovplyvňuje jeho osobnosť, stáva sa vnímavejší na dobro a zlo, uvedomuje si pravú hodnotu svojho bytia. Ako sa to dá naučiť?
Úsmev je prejavom lásky – vzťahu k sebe a k svojmu okoliu
Ticho sa môže stať významným prostriedkom pre usporiadanie života každého človeka. Joga má návod ako sa naučiť nájsť ticho. V skutočnosti joga je cestou ticha, ktorá vedie k sebapoznávaniu, k upokojeniu pre ozdravenie psychiky a celého tela. Sebapoznanie je základným predpokladom pre človeka, ktorý nechce zostať len na úrovni uspokojovania živočíšnych potrieb, ale chce rásť a skvalitňovať svoju osobnosť, a to sa dá len porovnávaním svojich vlastností k zásadám určitého duchovného a mravného ideálu, teda aký som a aký by som chcel byť. Aj kresťanskí mystici objavili hodnotu ticha pre svoj duchovný život. Sv. Tomáš Akvinský povedal: „V hĺbke ticha svojho srdca objavíš Boha“. Skutočne, v tichu svojhovnútra si uvedomíme pravú hodnotu svojho bytia. Človek, ktorý nemá vieru v Boha, si tu môže uvedomiť smerovanie a stupeň vývoja svojej osobnosti vo vzťahu k vnútornej slobode, ktorú máme pri voľbe medzi dobrom a zlom. Tu sme konfrontovaní všetci, každý deň takmer v každom okamihu, pri každej myšlienke, slove či skutku. Len v tichu svojho vnútra sa dozvieme o sebe pravdu. Dá sa to naučiť - kto chce!
Poriadok vo svojom srdci
Ak hovoríme o tichu cestou jogy, myslíme tým upokojenie víru myšlienok v dôsledku nezvládnutia emočných reakcií na rôzne situácie v živote. Veď jedna z definícii jogy je: „Joga čitta vrtti nirodha – joga je zastavenie pohybov mysle“. Starí jogíni preto sformulovali pravidlá správania – jamy, nijamy, ktoré im pomohli prečistiť svoje vedomie a podvedomie od mentálnych napätí a tak sa maximálne chrániť pred myšlienkovými vírmi. I Pataňdžali ich dal za základ svojej osemstupňovej jogy. Na základe tohto hodnotového schématu pomáhajú nám potláčať určité negatívne tendencie našej povahy a vytvárať správne postoje a rozvíjať svoju osobnosť. Teda pestovaním si určitých mentálnych postojov v živote, vzhľadom na odporúčané zásady, získavame i upokojenie mysle. Je to akési upratanie v našom vnútri vytvárajúce prostredie pokoja a ticha. Nikto z nás sa dobre necíti, keď príde do kuchyne, kde je dres zaprataný špinavým riadom a na stole zvyšky nedojedeného jedla a špinavé taniere. Ak všetko umyjeme a riady dáme na svoje miesto, stôl utrieme, vtedy sa cítime príjemne my i prípadne hostia.
Vnútorné prečistenie vytvára prostredie i pre pozitívne myslenie pôsobiace na fyziológiu našich svalov, žliaz s vnútornou sekréciou i celý organizmus. Škoda že v niektorých kurzoch sa o tejto časti jogy nehovorí.
Odpoj sa od sveta zmyslov
Svet vnímame a poznávame pomocou piatich zmyslov. Ak ich nechávame „zahltiť“ neustále intenzívnejšími podnetmi, ktoré teraz v stále väčšej miere doliehajú, vyvolávajú v nás stále väčšie napätie a nepokoj. Myšlienková turbulencia, prebiehanie myšlienok z jednej témy na druhú, neschopnosť ich zastaviť a sústrediť sa, je prejavom nepokoja v našej psychike. Je to dôsledok toho, že sme sa nechali strhnúť „hlukom“ vnemov a informácií, ktoré v priebehu dňa na nás doliehali. Teda prvým krokom v joge je naučiť sa odpojiť naše zmysly od prijímania nových informácii. Zastaviť ich a vedieť si vytvoriť vo svojom vedomí pokoj a ticho.
Najväčší zdroj informácií do nášho mozgu dostávame cez zrakové vnemy, preto hneď na začiatku naučme sa robiť už prípravné jogové cvičenia so zatvorenými očami. Je to najkratšia cesta do „ticha“ a učí nás schopnosti koncentrácie.
Relaxácia – stav uvoľnenia a vnímania
Predsieňou ticha je relaxácia. Ľudia, ktorí nepoznajú jogu, pod pojmom relaxácia si často predstavujú vypnúť sa od povinností, zapáliť si cigaretu, dať si kávičku, piť alkohol, ísť na futbal. Joga prináša v relaxácii oveľa viac, je to liek na telo i dušu. Je to vedomé postupné uvoľňovanie svalového napätia - svalového tonusu, uvoľnenie psychických napätí vo vedomí i v podvedomí človeka. Po správnej 10 až 20 minútovej relaxácii sa človek cíti ako po dvojhodinovom zdravom spánku. Veľmi dobrá príprava na cvičenie je, keď sa cvičenie začína krátkou relaxáciou, najmä vtedy, ak cvičenci dobehnú na kurz jogy rovno z práce plní napätí z dojmov na pracovisku a z ďalších povinností, ktoré ich čakajú. Nechajme cvičencov si ľahnúť na chrbát na 3 - 5 min. do polohy šavásany a „vypnúť“ myšlienkové pochody pripútaním ich pozornosti na telo a dych. Uvedomujme si postupne pocity dotyku pravej päty o podložku, lýtka, stehna, sedacieho svalu. Takto prejdime s vedomím do pravej ruky a podobne si uvedomujme dotyky v končatinách na ľavej strane. Naše vedomie vníma uvoľnenie tváre tým, že pootvoríme ústa, uvolnenie viečok a svalov očí. Môžeme ďalej precítiť pocity dotyku o podložku hlavy, lopatiek a celého chrbta až po kostrč. Potom zamerajme našu pozornosť na dýchanie a vnímajme priebeh každého nádychu a výdychu od jeho počiatku až po koniec. Stačí takto pripútať pozornosť na 5 až desať dychov. Je to veľmi dobrá príprava na cvičenie. Zbavíme sa tým napätí zo stresov na úrovni svalov i psychiky, stíšime myseľ. Je to akoby ste sa po namáhavej práci osprchovali. Nie je možné očakávať dobré výsledky z jogových cvičení ak ich robíme v stave emocionálneho vzrušenia.
Osobitne významné poslanie majú krátke relaxačné pauzy medzi jednotlivými cvičeniami alebo ásanami. Je nesprávne, ak sa cvičenia alebo ásany striedajú jedna za druhou. Každá ásana pôsobí na iné skupiny orgánov a svalov a po jej zrušení dosť dlho v nich cítime účinky stlačenia alebo natiahnutia. Sú to tzv. pocitové ozveny, ktoré sa musíme počas krátkej relaxačnej pauze naučiť vnímať a sledovať ako postupne ich intenzita slabne, až úplne zaniknú. Je to opätovné precítenie predchádzajúcej ásany (cvičenia), ktoré môže byť často intenzívnejšie ako v samotnej polohe. Pri tomto spôsobe cvičenia jogy sa cvičenec postupne zdokonaľuje vo vnímaní účinkov jednotlivých ásan a stáva sa senzitívnejší. Vytvára si databázu pocitov pre mentálne cvičenie jogy. Toto sústredenie na pocitové odozvy prehlbuje navyše účinky ásan a telo i vedomie sa počas krátkej relaxácie pripraví na nasledujúcu ásanu alebo cvičenie. Pri plynulom striedaní jednej ásany za druhou nie je priestor na svalovú a mentálnu prípravu cvičenca na následnú polohu, čo neprispieva k harmonizácii celého psychosomatického systému. Cvičenci majú síce pocit, že si intenzívne zacvičili a prehriali všetky svaly, no je to mylné vnímanie jogy, ktoré prináša len jednostranný účinok, ako ktorýkoľvek iný šport. Argument, že ľudia sa teraz málo pohybujú je síce pravdivý, ale tu neobstojí, pretože ticho, harmónia a uvoľnenie sa tým nedocieli. Je to prispôsobenie jogy západnému vnímaniu pohybovej aktivity človeka približujúcemu sa k súťaživosti aspoň samého so sebou. Ak sme sa stotožnili s konštatovaním na začiatku tohto článku (str. 15, JS č.2/06), že súčasný život spoločnosti sa vyznačuje zhonom a prívalom najrôznejších informácii spojených často s hlukom, čo vytvára v človeku nepokoj, napätie a stres, tak joga ponúka riešenie v stíšení, upokojení tela i mysle. Ak chceme dať telu dynamický pohyb, joga má celý rad takýchto cvičení - prípravné cvičenia, rozcvičkové zostavy a pod. (súria namaskár, čandra namaskár, kchatu pranám), ktoré sa môžu viac krát opakovať a docielime tým také aerobné účinky na telo, že sa zvýši cirkulácia krvi a celé sa prehreje až do zapotenia. Ale to robíme, ak máme na cvičenie viac času, ako prípravu tela na jogové polohy – ásany.
Riadený pohyb
Počas cvičenia si udržiavame ticho vo svojom vnútri sústredenosťou na pohyb s dôrazom na to, aby bol pomalý, plynulý a vykonávaný synchrónne s dychom. Takýto pohyb v joge voláme „riadený pohyb“. Mnohí ľudia, ktorí sú v napätí, alebo majú dynamickú, výbušnú povahu - sympatikotonici, často vykonávajú dynamickú časť ásan, alebo prípravné cvičenia so švihom, nevedia spomaliť svoje dýchanie. Často sú medzi prvými, ktorí ukončia sériu opakovaných cvičení. V jogovej praxi sa musíme švihovým a skokovým prvkom vyhýbať.
Ticho v ásanách
Ak chceme naplno dosiahnuť účinky ásan na úrovni fyziológie a psychiky, musíme pri ich vykonávaní splniť určité podmienky. Ticho je základným predpokladom pre dosiahnutie harmónie a stability. Pataňdžali vo svojich Joga-sútrach charakterizuje strohým, ale presvedčivým štýlom v troch krátkych aforizmoch o princípoch ásan, ich cieľoch a mechanizmoch, ktorými sú dosahované. Prvý z aforizmov uvádza širší cieľ ásan; doslovne: „Ásana je to, čo prispieva k stabilite a dobrému pocitu“. Stabilita, o ktorej sa tu hovorí, nie je len stabilitou polohy, ale stabilitou mysle a tela ako celku, t.j. funkčná stabilita oboch, a to vedie k dobrému pocitu. Dva nasledujúce aforizmy vysvetľujú, ako je to možné dosiahnuť, t.j., ako je treba robiť ásany, aby sme dosiahli uvedených výsledkov. Možno to bude znieť trochu paradoxne, ale Pataňdžali zvlášť zdôrazňuje, že tieto výsledky sa dajú najlepšie dosiahnuť uvoľneným úsilím – „prajatna-šaithiljánat“, t.j., keď sa ásana robí uvoľnene, t.j. musíme v polohe uvoľniť všetky svalové partie, ktoré sa nezúčastňujú na držaní tela v polohe, teda musíme dosiahnuť stav relaxácie. Toto uvoľnenie dosiahneme vtedy, ak máme telo dostatočne pripravené cvičeniami, ktoré nazývame prípravné cvičenia. Tieto nás majú naučiť: správne dýchať, posilniť ochabnuté svaly, uvoľniť svaly, ktoré sú stále v napätí, zvýšiť pohybové rozpätie kĺbov a ohybnosť chrbtice, synchronizácii pohybu a dychu, riadenému pohybu, relaxácii.
Ďalší prvok, ktorý je nutné v ásane dodržať pre udržanie ticha v našej mysli je nehybnosť. Bohužiaľ sme natoľko zvyknutí na pohyb a natoľko poblúznení myšlienkou, že cvičenie musí dosahovať výkon spojený s pohybom, že niektorí z nás stále vnímajú ásany z tohto uhla. Na ásany sa pozerajú ako výlučne na svalové cvičenie a zdôrazňujú jeho pohybovú stránku. Väčšinou sa na kurzoch cvičí dynamicky a v rýchlom slede, najmä pre nedostatok času, ale i z exibicionistickej snahy a súperivosti dokázať si, aký sme pohybliví.
Mali by sme vedieť, že v ásane sa musí na určitý čas zaujať stabilita a nehybnosť. Výsledky výskumov Dr. Sheringtona potvrdzujú, že v nehybnej polohe sa nezastaví všetka neuro-svalová aktivita. Svalová inervácia a koordinácia sú rovnako potrebné na udržanie polohy, ako i pri vykonávaní pohybu. Ale nehybnosť v polohe a pohyb majú rozdielnu nervovú základňu v centrálnej nervovej sústave. V ásanách i v ostatných jogových technikách máme viac do činenia so stimulmi z vnútorného prostredia, t.j. impulzy z hlbších tkanív našich orgánov. Tieto nielen šetria energiou ale majú aj ďalekosiahlejší vplyv na ľudské správanie. Nervové stimuly zo senzorov, ktoré máme na povrchu tela - v svaloch, šľachách, kĺboch, na pokožke - dostávajú impulzy z vonkajšieho prostredia. Často ich vnímame ako chlad, tlak, napätie, bolesť a podobne. Tieto impulzy stimulujú mozgovú aktivitu, ktorá sa prejaví myšlienkovou činnosťou a dáva pokyn k pohybu, ktorý má polohu nejakým spôsobom korigovať, aby tieto pocity boli odstránené. Ale nám predsa ide o to, aby sme mozgovú aktivitu stíšili. Tak každý i nepatrný pohyb je dôkazom toho, že sa nám to nedarí, že sa nám nedarí stíšiť našu myšlienkovú aktivitu, čo nám sťažuje cestu k dosiahnutiu vyššieho stupňa, ktorý ďalej rozvádzam. Sem smeroval odborný medicínsky výklad, aby sme lepšie pochopili prečo je tomu tak. Môžeme sa často týmto pohybom vyvarovať, ak budeme sledovať skôr typ polohy, teda možno ju zaujať len náznakovo a nie ju urobiť za každú cenu podľa obrázku, alebo napodobniť učiteľa a mať celé telo napnuté ako strunu. K ásanám je treba pristupovať s plným vedomím vlastného veku a telesnej kondície a nie s duchom súťaživosti. Nie vždy je u ásan dôležitý rozsah pohybu. Efekt je primeraný stavu svalstva, takže i pri menšom rozsahu je dostatočným cvičením pre obézneho alebo hypertonického (vysoký krvný tlak) človeka, zatiaľ čo ani plný rozsah pohybu nemusí stačiť hypotonikovi. Obidva typy postupne dosiahnu telesnú i psychickú harmóniu, ak budú ásany cvičiť pravidelne. Hranice rozsahu pohybu pri cvičení ásan pre každého jednotlivca by mal byť pocit na hranici „príjemnej bolesti“ a nič viac.
Tak ako sme uviedli, v ásane sa musí zaujať stabilita a nehybnosť na určitý čas, teda stav výdrže. Výdrž v nehybnosti by mala zostať po dlhšiu dobu. Jej dĺžka je samozrejme limitovaná prvou požiadavkou, zostať v polohe po hranicu príjemna. Za hranicou nepríjemných pocitov, napätí prípadne bolesti je už mozgová aktivita, ktorá nás núti k myšlienkovému i fyzickému pohybu. Doba výdrže nám umožní prejsť od nehybnosti fyzickej a myšlienkovej o stupeň vyššie, ku koncentrácii, sústredenosti. Pretože stav fyzickej nehybnosti sa nám často podarí skôr udržať ako nehybnosť mysle, sústredenosť na dych je jedinečný spôsob k vnútornému stíšeniu. Najskôr sledujeme pohyb na našom tele vyvolaný dýchaním a potom prejdeme k sústredenosti na pomalé, tiché a plynulé prúdenie vzduchu v našich nozdrách.
Upokojenie a spomalenie dychu počas nehybnosti v ásane nám umožní vystúpiť na vrchol jej duchovného prežitia. Tento meditatívny stav dosiahneme obrátením pozornosti na určité nekonečno svojho JA - do hĺbky ticha svojho vnútra. Ak ho kontemplujeme, ak sa zároveň snažíme cítiť sa časťou a súčasťou nekonečného celku a stotožníme sa s ním, ak sa cítime súčasťou všeobjímajúcej lásky, potom môžeme ásanu precítiť takto i ako duchovný zážitok. Teraz aj ľahšie pochopíme pomenovanie stavu takéhoto vnútorného zaujatia - ásana ako výraz duše. V tejto meditaívnej polohe nášho vedomia môžeme zacieliť naše vedomie na nekonečno i pomocou predstavy nekonečného oceánu. Keď to takto urobíme, cítime, akoby sme uvoľnene plávali po hladine veľkej vodnej plochy, akoby sme boli len kvapkou v oceáne, ktorá splýva s vlnami, sme časťou a súčasťou tohto oceánu. Tento stav vedomia vedie sám o sebe k hĺbkovej relaxácii, i keď by to trvalo len pár sekúnd.
Z toho čo sme o ásanach povedali, môžeme odvodiť nasledujúce závery pre správne vykonávanie ásan, aby sme dosiahli v „tichu“ ich liečivé účinky - odstránenie porúch tonického rytmu tela, a tým obnovili harmonické fungovanie celého systému na úrovni tela a psychiky. V ásane by sme teda mali po jej fyzickom zaujatí postupne prejsť k uvedomeniu si stavu:
- relaxácie a príjemna,
- nehybnosti,
- výdrže až po hranicu nepríjemna,
- koncentrácie, sústredenosti na dych,
- meditácie.
Duševné techniky
Podľa Pataňdžaliho metodického usporiadania jogy do osem stupňov, nasleduje po ásanach pránajáma, ktorá má celý rad techník k upokojeniu ale i k navodeniu stavu dynamiky v mysli človeka. Ďalšie štyri stupne možno zaradiť už medzi duševné techniky , ktoré majú za úlohu očistiť a stíšiť myseľ cvičenca. Sú to priame cesty do hĺbky ticha svojho JA, prostredníctvom koncentrácie a meditácie. Tu je ticho pracovným prostriedkom a psychická stabilita a pocit zdravia je ich produktom. Vyžadujú si však postupnosť a poctivosť v tréningu týchto techník, ktoré sme už opísali, no najmä u posledne menovaných. Mnohí začínajúci záujemcovia o jogu sa ma pýtajú, kedy budeme robiť techniky vedúce k zmene stavu vedomia. Často sú to ľudia s určitou naivitou, ktorí si niečo prečítali, no význam toho v kontexte postupnosti a náročnosti jogy nepochopili. Najčastejšie sú to psychicky labilní ľudia, ktorý očakávajú v duševných technikách pomoc, no netrénovaný psychicky liečený človek môže si skôr poškodiť. Preto zdôrazňovanie postupnosti a pravidelnosti je tu namieste.
Nemožno tu však nespomenúť bezpečnú, ľahko dostupnú, zaujímavú a hlboko liečivú techniku čistenia a stíšenia mysle, ktorou je takzvaná antar mauna (v preklade „vnútorné ticho“) – mlčanie. Spočíva v tom, že určitú dobu nie len sa nehovorí, ale tlmí sa i tok myšlienok. Túto techniku môže cvičiť každý i začiatočník. Ťažká je len pre ženy, ktoré radi veľa a dlho hovoria. Ale teraz vážne, skutočne je ťažká pre emočne labilných a pre tých, pre ktorých je byť sám so sebou tá najhoršia spoločnosť, v ktorej sa dobre necítia a dlho v nej nevydržia.
Táto technika má blízko k postupom používaných v psychoterapii. Predpokladá sa, že jej pomocou sa možno zbaviť podvedomých konfliktov, potlačených myšlienok a prekonať negatívny vplyv traumatizujúcich zážitkov z minulosti. Mauna nás však navyše učí zvládnuť svoje slovné prejavy tým, že môžeme pozorovať, čo všetko hovoríme úplne zbytočne, len zo zvyku.
Mauna je často súčasťou programu na jogových sústredeniach, na ktorých sa zavádza na kratšiu dobu, napr. počas obeda, alebo i na celý deň. Samozrejme sa to vždy uskutoční po dohode s účastníkmi kurzu. Mechanizmus účinku tohto cvičenia najlepšie vystihuje nasledujúci alegorický príbeh. Jeden kráľ mal krásneho koňa, ktorého však pre jeho divokosť nedokázal nikto skrotiť. Až prišiel cudzinec, ktorému sa to podarilo. Keď sa ho pýtali ako dokázal divokému zvieraťu nasadiť sedlo a uzdu, odpovedal: nechal som koňa behať kam chcel, a vyvádzať podľa jeho ľubovôle. Keď bol potom unavený, dal sa ľahko zvládnuť. Kôň v tomto prípade symbolizuje myseľ.
Jozef Blesák
Späť na Články