Ramana Mahariši je jedným z najväčších synov Indie a jedným z najväčších učiteľov mystickej spirituality v dejinách.
Jeho učenie je vo svojej radikálnej prostote originálnym vyjadrením védantickej duchovnej myšlienky, prezentovanej v staroindických upanišádach a rieši ústrednú otázku ľudskej existencie –
„Kto som ja?“ .
Mahariši znamená v sanskrte „Veľký mudrc“. Skôr ako predstavíme život tohto mudrca, je dôležité objasniť základ jeho učenia. Mahariši nebol filozofom v západnom chápaní zmyslu tohto slova. Zatiaľ čo drvivá väčšina západných filozofov vytvára špekulatívne teórie nepodložené vlastnou skúsenosťou, Mahariši svoju pravdu žil a to, čo žil, aj učil.
„Kto som ja, čo je moje ja?“ je alfou a omegou jeho učenia. Jednoduchým premýšľaním je možné dospieť k tomu, že naše „Ja“ je stále od narodenia až po smrť, bez ohľadu na to, ako sa mení naše telo, bez ohľadu na to, či myslíme alebo nemyslíme. Sme „Ja“ v stave bdenia, spánku aj v spánku bezo snov. Ja, naša skutočná prirodzenosť, je čistým Vedomím a Bytím. Keď Mahariši hovorí o Ja, vyjadruje tým absolútne Bytie – Boha, na rozdiel od „ja“, ktorým označuje ego – klamné, nevedomé „ja“ stotožnené s telom a mysľou. Keď sa ho neskôr pýtali na najlepšiu definíciu Boha, odpovedal, že je v Biblii v slovách“ „Som, ktorý som, je meno moje“.
Keď sa Maharišiho spytovali na podstatu šťastia, povedal: „Pokiaľ si myslíme, že naše šťastie je dané vonkajšími podmienkami a majetkom, potom by bol na mieste záver, že šťastie musí vzrastať s majetkom a úmerne s ním sa aj zmenšovať. Aká je ale naša skúsenosť? V hlbokom spánku bez snov nemáme nič, dokonca ani telo. Namiesto toho, aby sme boli nešťastní, sme naplnení šťastím. Je zrejmé, že šťastie je človeku vrodené a nie je vyvolané vonkajšími okolnosťami. Musíme si uvedomiť svoje Ja, aby sme získali neporušiteľný stav šťastia.“
Duchovný obrat v živote Ramanu nastal v jeho šestnástich rokoch. Bez toho, aby bol chorý alebo inak reálne ohrozený na živote, prežil stav umierania. Mahariši tento zážitok opísal nasledovne: „Náhle sa ma zmocnil jasný strach zo smrti, cítil som, že umieram. Preľaknutie zo strachu zo smrti spôsobilo, že som naraz obrátil svoju pozornosť do svojho vnútra. Povedal som si v duchu, bez toho, aby som hovoril nahlas: ,Smrť prišla. Čo to znamená? Čo to je, čo umiera? Toto telo umiera.‘ Zahral som si scénu smrti. ,Nuž,‘ povedal som sám sebe, ,toto telo je mŕtve. Odnesú ho na pohrebisko a spália na popol. Avšak, keď telo zomrelo, zomrel som aj ja? Toto telo je tiché a nemá vedomie. Hmotné telo umiera, avšak duch, ktorý ho transcenduje, nemôže byť smrťou dotknutý. Som preto nesmrteľným duchom.‘ To všetko nebol rozumový proces, ale žiarilo to predo mnou živo, ako žijúca pravda, ako niečo, čo som bezprostredne vnímal. Ja bolo niečím veľmi skutočným, jedinou reálnou vecou v onom stave a všetka vedomá činnosť, ktorá bola spojená s mojím telom, bola na Ja sústredená. Strach zo smrti naraz a navždy zmizol. Pohltenie v Ja trvá od toho okamihu až do dneška.“
Po tomto zážitku duchovného prebudenia stratil Ramana aj ten malý záujem o vzťahy s priateľmi, o príbuzných, aj o štúdium. Keď ho predtým kamaráti provokovali alebo si z neho robili žarty, rýchlo ich vyviedol z omylu. Toto všetko sa po zážitku smrti zmenilo. Stará osobnosť, ktorá vzdorovala a presadzovala sa, zmizla.
Hora Arunáčala
Po udalosti zážitku smrti upadal mladý Venkataraman, čo bolo jeho pôvodné meno v mladosti, stále častejšie do plného pohrúženia v Ja. Z domova odišiel žiť na posvätnú horu Arunáčalu.V prvých rokoch svojho odchodu na Arunáčalu viedol Mahariši vysoko asketický život. V priebehu niekoľkých nasledujúcich mesiacov bol ešte takmer trvalo ponorený v Ja a stratený svetu. Jeho telesný život bol celkom závislý od pomoci druhých. Povesť o ňom sa šírila, začal priťahovať pútnikov a po určitom čase začali prichádzať aj prví žiaci.
Arunáčala je jedným z najstarších a najposvätnejších miest Indie. Šrí Ramana o nej dokonca hovoril, že je srdcom Zeme, duchovným centrom sveta. „Hľadajúcemu sa dostane vedenia a útechy tým, že bude bývať v jej blízkosti,“ povedal. Keď sa ho spýtali, ako bol k Arunáčale pritiahnutý, povedal: „Ňou samou. Tá sila sa nedá zaprieť. Arunáčala je však vo vnútri, nie vonku. Bytostný Stred sám je Arunáčala.“
Skupina sprevádzajúcich žiakov založila v blízkosti jaskyne Virúpakša, v ktorej prebýval, malý ášram. V tomto období na otázky žiakov odpovedal väčšinou iba na lístkoch papiera. Jeho odpovede boli krátke, jasné, priame a obmedzovali sa na to najpodstatnejšie. Jeho tiché pôsobenie prinášalo mier hľadajúcej mysli. Jeho vyžarujúcu prítomnosť cítili aj zvieratá a prichádzali do jeho blízkosti a jedli mu z ruky.
Átmavičára
Maharišiho posolstvo ľudstvu bolo rovnaké, ako mnoho iných od mudrcov z celého sveta a rôznych období. Poznanie Seba samého je vyslobodením z utrpenia a bolesti sveta. Ramana Mahariši hovorí o átmavičáre, čo v preklade znamená pátranie po Ja, Bohu, Absolútnom Vedomí. „Výsledkom pátrania po Ja je odstránenie všetkej biedy. To je najväčší prospech, aký môžeme dosiahnuť a niet väčšieho úspechu, hovorí Ramana. „Aj keby sme získali všetky siddhi – zázračné sily, konečný mier získame len v pátraní po Ja.“
Mahariši dával prednosť učeniu tichom. V jeho blízkosti sa mysle hľadajúcich samovoľne utíšili a mnohé otázky, s ktorými za ním prišli, prestali byť dôležité. Ramana odpovedal aj na mnohé otázky, ktoré mu hľadajúci kládli, pričom ich viedol k poznaniu samých seba. Tí, čo za ním prichádzali s otvoreným srdcom, pociťovali v jeho prítomnosti hlboký pokoj a mier.
→ Aký je rozdiel medzi Ja a egom?
• To, čo prichádza a odchádza, vzniká a zaniká, rodí sa a umiera, je ego. To, čo neustále trvá, nikdy sa nemení a je bez vlastností, je Ja.
→ Je možné povedať, že Boh je plameň a my jeho iskry?
• Aj keď iskry odletujú z plameňa, padajú do priestoru mimo neho, my však nie sme nikdy mimo Boha.
→ Môže každý vidieť Boha?
• Áno.
→ Môžem aj ja vidieť Boha?
• Áno.
→ Kto ma k tomu privedie? Nepotrebujem vedenie?
• Kto vás priviedol do Ramanášramu? Pod akým vedením denne vidíte svet? Boh je vaším vlastným Ja, za telom a mysľou. Tak ako vidíte vy sám svet, tak rovnako budete schopný vidieť svoje Ja, keď sa o to budete úprimne snažiť. Vaše Ja samotné bude vaším vodcom v tomto pátraní.
Ramana mal rád poriadok a čistotu, nechcel, aby sa čímkoľvek plytvalo, nikdy nedovolil, aby mu bola prejavovaná akákoľvek prednosť, nikto nemohol byť prirodzenejší a jednoduchší než on. V hale plnej obdivovateľov vládlo dynamické mlčanie, vibrujúce jeho tichým duchovným pôsobením.
„Je to naozaj poznanie a nie skôr nevedomosť, poznávať vonkajšie veci a nepoznať Seba – poznávajúci Stred Samotný?“ – pýta sa Ramana.
„Pokým sa človek nevydá na cestu hľadania svojho Stredu, dovtedy mu budú pochybnosti a neistota kráčať v pätách po celý život. Sú ľudia obrovského intelektu, ktorí po celý svoj život zhromažďujú vedomosti o mnohých veciach. Spýtajte sa ich, či rozriešili tajomstvo človeka, či nad sebou zvíťazili, a oni v hanbe zvesia hlavu. Aký význam má vedieť všetko ostatné, keď nevieme, kto sme?“
„Najprv zistite, kto ste. Na to nepotrebujete šástry (písma) ani učenosť. Je to prosté prežívanie. Stav Bytia existuje tu a teraz a vždy.“
„Dajte tomu akékoľvek meno, Boh, Ja, Srdce, či Sídlo Vedomia, je to stále to isté. Je nutné pochopiť, že Srdce znamená jadro bytia človeka, stred, bez ktorého neexistuje vôbec nič.“
Dáša Petrová
Použitá literatúra: Thus spake Ramana. Ramanasramam, Tiruvannamalai.
Sri Ramana Maharshi: Who am I? Ramanasramam, Tiruvannamalai – Tiruvannamalai.
Navrátil, Jiří: V srdci skutečnosti. Avatar 1993.