Teraz sa môžem podívať hlbšie na príčinu svojej zlosti. Pokiaľ zlosť planie, nie som schopný podívať sa lepšie na seba. Premýšľam o príčine, ktorá ma vyprovokovala k zlosti. Lenže reakcia je moja, ja som ochorel zlosťou, kdesi zlyhala moja „imunita“ proti zlosti. Keď chcem liečiť chorobu, musím poznať jej príčinu. Mám príležitosť stať sa sám sebe lekárom, zbaviť sa svojich predsudkov a názorov, ktoré sú podhubím zlosti. Akonáhle správne zistím pravú príčinu svojej zlosti, keď spoznám v sebe jej prameň, začne sa samotná vytrácať. Dostaví sa pokoj, vnútorný mier a možno aj pocit radosti z vyliečenia.
Pozor: Počas celého uvedeného postupu musím vedome dýchať! Moja pozornosť sa postará o všetko, je to hlavný, univerzálny liek.
Cvičenie je dobre robiť vo voľnej prírode, lepšie sa darí. Vyžaduje trpezlivosť, nenechať sa ničím rozptyľovať. Predmetom sústredenosti môže byť čokoľvek (kvet, obrázok, predmet, predstava). Najcennejšie je sústrediť sa na niektorý svoj vážny problém, napríklad nevraživosť k niekomu, odpor, zlosť, nenávisť, strach... Môže to byť nepríjemné a objaví sa sklon prerušiť pozorovanie, uhnúť, radšej o tom nevedieť. Tým sa však nič nevyrieši, zostane to v hĺbke bytosti, bude to naďalej tlieť, až raz opäť vyšľahne oheň v plnej sile. Treba len vedome dýchať a usmiať sa v duchu na tú nepríjemnosť ako na priateľské napomenutie. Osvedčilo sa kladenie otázok: Prečo cítim odpor? Prečo sa hnevám? Prečo tak prudko reagujem? Prečo som mlčal, keď bolo treba prehovoriť? Koho alebo čo mi to pripomína? Prečo sa ma to dotýka?
Veľmi užitočné je pozorné jedenie. Najprv chvíľu dýchať, usmievať sa a podívať sa na okolosediacich. Potom sa pozorne dívať na jedlo a vnímať v ňom celú prírodu, celý vesmír. Najlepšie je zvyknúť si nerozprávať pri jedle, naučiť sa sústrediť len na jedenie. Ak sa pri jedení debatuje o nepríjemných veciach, aj najlepšie pripravené jedlo stráca veľa na svojej hodnote.
Cvičiť pozornosť môžeme v sede, v ľahu v stoji a aj pri chôdzi. Poloha má poskytnúť pohodlie a mier, nie trýzniť telo. Ak sa objaví nepohodlie, treba polohu veľmi pozorne zmeniť. Ak sme pozorní pri akejkoľvek činnosti bežného života a zaujímame pri tom postoj pozorovateľa, potom je to dobré cvičenie spojené so životom. O to vlastne ide. Môže to byť spev vtáka, zvuk kostolného zvona, pohľad na kvet, čokoľvek nám môže pripomenúť dýchanie, návrat k sebe, radostný úsmev a plnosť života v prítomnej chvíli.
Cvičenie v chôdzi je výborná vec. Má sa pri tom prežívať radosť z chôdze samotnej, z pohybu a dýchania. Kráčajte tak, ako keby ste nohami hladili matičku Zem, ktorej ľudstvo tak ublížilo. Keď vás upúta pohľad na pekný kvet, pokochajte sa ním, ale potom znova sledujte svoj dych a pôžitok z chôdze.
Keď zazvoní telefón, alebo keď idete telefonovať, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite, usmejte sa na toho kto asi volá, alebo komu idete volať a potom uskutočnite hovor. Pravdepodobne to prebehne v dobrom, priateľskom duchu, resp. to zmierni napätie menej príjemného rozhovoru. Podobný postup môžete použiť pri státí v rade, čakaní na autobus a podobne. Aj nepríjemná okolnosť vám môže pripomenúť, že máte vedome dýchať, brať to s úsmevom a byť v prítomnosti. Keď sa to naučíte, bude vám to slúžiť celý deň, nielen v danej chvíli. Bude to mať mimoriadne priaznivý vplyv na vaše vzťahy s okolím.
Vyčítať niekomu alebo niekoho úporne presviedčať je neúčinné. Lepšie je nevyčítať, nemudrovať, neškriepiť sa, ale snažiť sa súcitne pochopiť. Keď pochopíme, otvorí sa priestor pre lásku a tak nastane zmena k lepšiemu. Každý človek má v sebe prameň súcitu a lásky. Pozitívnymi myšlienkami ho odkrývame a čistíme, negatívnymi znečisťujeme a zahrabávame.
Pri podávaní ruky, objatí niekoho, dívaní sa na niekoho, treba vedome dýchať. Zážitok bude obojstranne hlbší. Ak cítime duševnú prázdnotu, nemá zmysel potriasať ruku, objímať alebo potľapkať niekoho po pleci.
V každej veci okolo nás môžeme vnímať celý vesmír. Napríklad v kúsku papiera sú chemické prvky, strom, voda vzduch, slnečné svetlo, leto, zima, semená, klíčenie, rast... V kvete je zdroj hnoja a v kúsku hnoja je výživa kvetu. Jedno i druhé tu má miesto, svoju cenu, jedno závisí na druhom. Tak je to so všetkým v prírode, tak je to i s dobrom a zlom, šťastím a utrpením. Keď chceme niečo pochopiť, musíme sa s tým hlboko zžiť, zjednotiť sa, odstrániť dvojnosť, dualitu.
Keď sa v mysli viac zapodievame tým, čo je zlé, vytvárame si zásobník zlých myšlienok, ktoré v skrytosti budú čakať na svoju príležitosť, aby nás zaplavili nepokojom a nešťastím.. Lepšie je myslieť na dobré veci, vytvoríme si zásobník dobrých myšlienok, ktoré sami o sebe sú zdrojom pokoja a radosti. Nemusíme za tým nikam putovať, môžeme to rozvíjať kdekoľvek, hneď tu a teraz.
Vysedávať v tichu a predstavovať si, že sa naša láska šíri priestorom ako rádiové vlny je málo účinné. Skutočná a účinná láska sa viditeľne prejavuje v dennom živote, v správaní sa k ľuďom, prírode a spoločnosti. Bdelosť má byť spojená s účinným skutkom. Keď vidíme a chápeme, mali by sme i konať.
Pri cvičení pozornosti si nevytyčujeme žiadny cieľ. Nesnažíme sa z toho čosi vyťažiť, získať. Len sa tešíme z toho že dýchame, kráčame, sedíme, ležíme, relaxujeme, jeme, alebo niečo robíme. Základom pocitu šťastia je bdelosť k tomu čo prebieha v prítomnej chvíli. Ak sa zameriavame na niečo, čo chceme cvičením dosiahnuť, rozlaďujeme sa a strácame rytmus. Keď nie sme sami so sebou v prítomnom okamihu, všetko nám uniká. Vytvárať si nádeje znamená strácať energiu, ktorú treba využiť v prítomnosti. Keď vedome dýchame vraciame sa do prítomnosti. Budúcnosť sa aj tak sama odvinie z toho, čo prebieha v prítomnosti. Niet cesty k šťastiu, šťastím je cesta.
Za inšpiratívne myšlienky k článku ďakujem knižke Thich Nhat Hanha: Peace Is Every Step. Už viackrát sa mi potvrdilo, že netreba príliš behať po svete za informáciami, že v správnej chvíli dostaneme poučenie, ktoré nám práve patrí.
Milan Polášek
Článok bol uverejnený v časopise Spravodaj čís. 4/2000