CHVÁLA TICHA
Prostredie v ktorom žijeme.
Zdá sa, že postsocialistický človek prežíva krízu. Sociológovia hovoria o spoločenskej vyprázdnenosti, o úpadku kultúry a o „blbej“ nálade. Ešte aj my, ktorí sme prežili väčšiu časť života v socializme, považovali sme pád komunizmu za jednu z vrcholných chvíľ v našom živote, pristihujeme sa pri tom, že sa nás chytá nostalgia za „jednoduchšími časmi“. Samozrejme, sú to momenty chvíľkovej nepozornosti, ale otázky o tom, či sme chceli dosiahnuť to, čo teraz žijeme, sú na mieste.
Zo všetkého najviac nám chýbala sloboda. Túžili sme po slobode pohybu, túžili sme po slobodnom prístupe k informáciám, po pluralitnom politickom systéme, po slobode zhromažďovania, po náboženských slobodách, akademických slobodách, po možnosti podnikať, po slobodnej umeleckej tvorbe, po otvorenej občianskej spoločnosti.
Dnes musíme priznať, že všetko toto sme dosiahli a máme tieto slobody ukotvené v našom právnom systéme a takmer úplne uvedené do života a akceptované. Každý historik či politológ priznáva, že je to veľký úspech. Keď si k tomu pripočítame, že pri prevrate sme nikoho nezabili, nespustili sme žiadne masové pogromy, štát sme si rozdelili bez jedinej ozbrojenej zrážky či vzbury, a dokonca majetok sme si rozdelili na báze práce expertných skupín, dosiahli sme doteraz nepoznaný a pravdepodobne v budúcnosti ťažko opakovateľný vývoj. To nie je úspech, ale zázrak.
Natíska sa teda otázka, prečo trpíme spoločenskou vyprázdnenosťou a pestujeme si svoju „blbú“ náladu. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že málokto si uvedomoval, keď túžil za slobodou a bojoval o ňu, že sloboda je len príležitosť. Sloboda sa však musí naplniť obsahom a treba za ňu prevziať aj zodpovednosť. Začíname však aj chápať, že o slobodu nás môže a chce pripraviť nielen politická totalita, ale aj príležitosti zneužívania slobody.
Nástrahy prostredia.
Každý veľký spoločenský systém manipuluje so svojimi ľuďmi a snaží sa, aby čo najlepšie zapadali do štruktúry jeho fungovania. Za vlády komunistických režimov bolo dôležité zdôrazňovať kolektív a potláčať jedinca. Toto umožňovalo rozvíjať diktatúru, ktorá sa pomerne spoľahlivo starala o základné životné potreby, ale nestrpela kritiku, diskusiu alebo prílišnú osobnú zaangažovanosť. Naproti tomu „kultúra“ ekonomicky rozvinutých západoeurópskych demokracií, medzi ktorých sme sa zaradili, potrebuje mať zo svojho človeka predovšetkým spotrebiteľa. Tomuto sa prispôsobuje celý štýl života a tak aj takmer všetci žijeme. Dosahuje sa to tiež podnecovaním zlých vlastností, ktoré ležia na dne duše každého z nás.
Výborný spotrebiteľ sa z nás stáva, keď uveríme tomu, že spokojnosť a šťastie dosiahneme až vtedy, keď sa budeme snažiť mať všetko to, čo sa nám predkladá pred oči, a čo ešte nemáme a „zaručene“ by sme to mali mať. Tento efekt sa znásobuje, ak sa do nás podarí naočkovať závisť a túžbu po nedosiahnutom. To nás motivuje k väčším výkonom, čo od nás vyžaduje stále viac času a energie na dosiahnutie pseudocieľa. Samozrejme, že je to úplne zhubná špirála.
Reklama slúži práve tomuto. Je to nebezpečné umenie obchodu s ilúziami a je trblietajúcim kamienkom v mozaike nášho spôsobu života. Reklama ťaží z toho, že nás má „predvarených“ hlukom a únavou všedného dňa a jeho starostí. Vstrebáva sa nám do vedomia i podvedomia doslova na každom kroku.
Strach. Ďalšou slabosťou, ktorú možno využiť na vytváranie konzumenta, sú výčitky svedomia, rôzne obavy a strachy. Jedným z najčastejších strachov, s ktorým kalkulujú stratégovia trhu je strach o vlastné zdravie, ktoré je prirodzeným základným predpokladom pre plnohodnotný život. Preto niektorí z nás sú ochotní konzumovať obrovské množstvá tých zázračných preparátov, ktoré nám vraj zaručia zdravie, dlhovekosť, potenciu, duševnú sviežosť. Nikto nezaplatí reklamu a nikto nám nebude ponúkať províziu za zdravý životný štýl, bezmäsitú stravu, cvičenie jogy. Ďalším bežným strachom je strach o to, čo bude, ak nebude tak, ako je. Správny spotrebiteľ však nemá problém, v poisťovniach a bankách si predsa môže kúpiť istotu budúceho šťastia. A teraz je už definitívne v pasci, lebo konečne sa veľkosť šťastia začína merať číslom zvaným výška konta.
Hluk, faktor, ktorým sa viac-menej dobrovoľne obklopujeme. Hluk však otupuje naše vnímanie, čo je dobrým predpokladom na nekritické prijímanie vnemov do podvedomia. Hluk nás otupuje, a tak sme manipulovateľnejší. Zvuková kulisa, ktorá nás obklopuje, nám pomáha aj v krátkych chvíľach nečinnosti vyvarovať sa uvažovania o zmysle toho, čo robíme a čím žijeme. Dokonca aj v kaviarňach sa na nás ustavične valí hlučná hudba, takže nás núti viesť nanajvýš rozhovory na úrovni tárania o nákupoch alebo výhodnosti životného poistenia.
Masmediálne informácie na nás denne vyvalia toľko negatívnych správ, že to nemôžeme v žiadnom prípade vnútorne spracovať. Prírodné katastrofy, vojnové konflikty, kriminálne činy, podvody, politická špina, tragické nehody. Ak by sme sa aj náhodou dozvedeli o dajakej dobročinnosti, tak tá je spravidla naviazaná na reklamu.
Chvála tichu
Po tomto všetkom ak ste nadobudli dojem, že jediné východisko je aby ste sa utiekli do hôr alebo do trapistického kláštora, tak vás sklamem. Niežeby to nebolo vynikajúce riešenie, ale všeobecný recept na zachovanie osobnej slobody to nie je. Ja chcem iba chválorečiť tichu a to získaného i pomocou cesty jogy. Ticho vo vlastnom vnútri je cestou k sebauvedomeniu a k vytvoreniu si osobného vzťahu so svojou dušou, u veriaceho človeka s Bohom. Je ťažko pochopiteľné, ako my, ľudia, ktorí sme tak túžili po slobode, teraz v čase, keď by sme ju mali naplniť obsahom, pozeráme, ako sa rozmieňa na tisícoraké vnemy, ktoré udúšajú skutočné ciele.
Veriaci ľudia vedia, že Evanjelium na mnohých miestach vyzýva a upozorňuje, že máme byť pripravení, máme bedliť a bdieť. To neznamená len byť pripravený v ktorúkoľvek hodinu zomrieť, to znamená aj v každej chvíli konať a myslieť tak, že iba ja rozhodnem, aké sily a podnety ovládnu moje myslenie a konanie. Keď som spomenul smrť, tak si k nej neodpustím len veľmi krátku poznámku, smrť je výsmechom mnohých našich snažení a pokusov zaistiť sa po každej stránke. Preto ona do schémy konzumného a liberálneho spôsobu života vôbec nezapadá. Hlavne preto, že smrťou sa končí akákoľvek spotreba.. Preto obklopovať sa hlukom, povrchnými vnemami, haraburdami a namáhavo sa pokúšať o večnosť dočasnosti je pre človeka cestou opačným smerom. My potrebujeme ticho a ustavičnú sebareflexiu. Potrebujeme ticho, aby sme svoj život napĺňali zmysluplným obsahom. Treba sa nám skoncentrovať na to, aby sme uniesli svoju slobodu a splnili svoju úlohu. Ticho nám naozaj môže významne pomôcť na ceste od spotrebiteľa k slobodnému človeku.
Objavme silu ticha a všimnime si, že vyvrcholením intenzívnej a láskyplnej komunikácie je mlčanie v tichu (okrem známej “tichej domácnosti“, keď ticho je výsledkom hnevu). Ak má budovanie partnerského vzťahu normálny priebeh, tak vzťah prechádza etapami, keď spolu trávime voľný čas, najprv v partii, potom v kine, divadle, či na diskotéke, ale vzťah sa stane vtedy vážnym, keď spolu strávime dve hodiny v tichu a mlčaní. Aj v rodinách s deťmi sú veľmi zriedkavé chvíle intímneho ticha spojené so sviatočnými pocitmi a sú jednou z mála spomienok, ktoré sa nám zachovajú v pamäti do neskorého veku. Manželská láska i po zlatej svadbe zvyčajne celoživotne graduje a jej vyvrcholením sú celé hodiny spoločného mlčania. Niežeby si tí dvaja nemali čo povedať, ale oni už na to nepotrebujú slová, potrebujú už iba byť spolu.
Napokon nesmierne dôležité je byť v tichu so sebou samým. Neraz sa obklopujeme hlukom hlavne preto, aby sme sa „nestretli so sebou“. Máme so sebou nevyrovnané účty, a keby sme na seba narazili v tvrdej konfrontácii, boli by sme nútení niečo vo svojom živote zmeniť, alebo by sme mohli na seba úplne zanevrieť.
Ak chceme usporiadať naše životy je ticho významným prostriedkom:
-
na sebauvedomenie,
-
na zlepšenie a upevnenie vzájomných vzťahov so svojimi najbližšími,
-
na upevnenie a udržanie svojho duševného zdravia,
-
pri naplňovaní našej slobody
-
pri hľadaní zmyslu života,
-
pri hľadaní zmyslu smrti.
V tichu nájdeme silu vnútorne spracovať to, čo nás obklopuje, čo sa na nás valí zo všetkých strán; čo nás vyčerpáva, trápi, zarmucuje, ale aj teší, nadchýna, motivuje a stimuluje kráčať ďalej. V tichu sa ľahšie staneme vnímavými pre potreby ľudí okolo nás, pre to, čím žijú naši najbližší. V neposlednom rade v tichu by sme ľahšie nachádzali vnútornú rovnováhu, ktorá je podmienkou všetkého ostatného.
Ticho sa nekonzumuje, nepredáva, a preto naň nie sú reklamné kampane. Ale to si musí overiť každý sám.
Joga má návod.
V joge sa môžeme naučiť nájsť ticho, je to cesta do ticha. Joga je o tichu, je to základný axióm jogy na dosiahnutie cieľa pre sebapoznanie, pre rozvoj svojej osobnosti, pre ozdravenie tela i duše, pre objavenie tretej dimenzie človeka – svojho duchovného bytia. Ticho v joge nezískame len tým, že sa uzavrieme na cvičenie do tichej izby, určite to je potrebné, ale v prvom rade odpútaním sa od vnemov našich zmyslov, stíšením sa zastavením myšlienkového víru a ponorením sa do hĺbky svojho vedomia, do hĺbky svojho JA. Dá sa to naučiť postupne od vnímania svojho tela a vedomého uvoľňovania svalov, cez uvedomenie si dychovej aktivity, až po koncentračné a meditačné techniky. Tieto všetky postupnosti možno prežiť v jedinej ásane. Ak sa naučíme takto „prežiť“ ásany a ostatné jogové cvičenia, potom pochopíme aj vyjadrenie –joga ako výraz duše, ako nazval svoj kurz učiteľ jogy z Nemecka Janko Karas.
Až v hĺbke tohto ticha, joga liečivo pôsobí na celú psychosomatiku človeka a pozitívne ovplyvňuje jeho osobnosť, stáva sa vnímavejší na dobro a zlo, uvedomuje si pravú hodnotu svojho bytia.
Spracoval Dodo Blesák
Späť na Duševná hygiena